Druháci z triedy pre intelektovo nadaných žiakov zo ZŠ na Komenského ul. 23 v Bardejove v tomto školskom roku začali spoznávať zamestnania svojich rodičov. Vedia už aká fyzicky namáhavá dokáže byť práca a začínajú si uvedomovať koľko úsilia vynaložia rodičia pri zabezpečovaní základných životných potrieb.
Ani druhé zo zamestnaní ktoré sme navštívili nie je ľahké. No o čosi viac než fyzicky, je toto povolanie náročné na psychickú stránku človeka, pretože v tomto zamestnaní ide neraz o sekundy. Asi už tušíte, že ide o prácu záchranára. Zákutiami tohto, skôr poslania než povolania, nás previedol pán Seipel, ocko nášho druhého Filipka. A tak sme sa zo školských lavíc za pár minút ocitli v priestoroch bardejovskej nemocnice.
Vozidlá záchrannej služby možno vídame pomerne často, no pravdepodobne iba v rýchlosti. My sme však mali to privilégium prezrieť si ich dôkladne aj zvnútra. Pán Seipel nám podrobne vysvetlil, ako defibrilátor pomáha v prípade srdcovej slabosti či odkiaľ pacientovi steká infúzny roztok. Zistili sme, že fixačné goliere slúžia ranenému pri fixácii krku a hlavy počas prevozu. Už máme predstavu prečo má v záchranke každá jedna zdravotná pomôcka od nosidiel až po kanyly svoje miesto. Pre istotu sme si zopakovali aj číslo rýchlej zdravotnej služby 155. A ak by ste ho už museli využiť, nezabudnite nadiktovať najprv adresu až potom opis úrazu. Ako nás poučil pán záchranár, neraz sa stane, že zlyhá signál či batéria, no záchranári však už poznajú miesto, kam majú vyraziť.
Čo však robiť, keď sú záchranári na ceste a nám pri postihnutom človeku plynú drahocenné minúty? Práve spôsob ako poskytnúť prvú pomoc sa naši druháci naučili v rámci najprínosnejšej praktickej časti nášho projektu. Na figuríne s diagnostickým prístrojom stavu postupovali presne podľa pokynov. Uvoľnili dýchacie cesty zaklonením hlavy a otvorením úst a začali oboma rukami stláčať hrudník tridsiatimi rýchlymi stlačeniami. Hneď na to nasledovali dva vdychy. Rad-radom si tak druháci vyskúšali ako v boji s časom a nepriazňou zdravotného stavu zabojovať o život človeka.
O tom ako túto prácu zvláda aj náš pán záchranár, nám priblížil prostredníctvom podrobných odpovedí na zaujímavé otázky žiakov. Druháci sa dozvedeli, že resuscitácia môže trvať aj 40 minút, že záchranári pracujú pod stresom, nielen kvôli času, ale hlavne nutnosti okamžite určiť správnu diagnózu a prispôsobiť jej ďalší postup. Vedeli ste, že najviac úrazov detí prichádza v čase letných prázdnin? Alebo že v mnohých prípadoch je najlepším liekom humor a čas venovaný našim blízkym? Niekedy si ani neuvedomíme, že mnohými prípadmi žije nejeden záchranár v myšlienkach aj ďalšie roky. No na druhej strane, napriek svojej náročnosti, je na tejto práci, podľa pána Seipela, najkrajšie to, že môže denno-denne pomáhať druhým.
Nech tieto riadky teda pretlmočia poďakovanie všetkých zachránených, pre ktorých sa záchranári stali na krátku, ale podstatnú chvíľu dôležitou súčasťou tým, že im zachránili to najcennejšie – život.
PaedDr. Andrea Tribusová, PhD. ZŠ na Komenského 23, Bardejov
