Anglický jazyk

Práva majú aj nadané deti...
 

-          Dovidenia deti. Pekný zvyšok dňa vám prajem!

-          Dovidenia pani učiteľka, aj vám pekný deň ... Ešte zopár individuálnych „Dovidenia“, buchot zdvíhajúcich sa stoličiek, veselá vrava...koniec vyučovania.

Zostávam sama za katedrou, začína sa môj každodenný učiteľský rituál. Nastupuje sebareflexia. Prehodnocujem, čo sa mi podarilo a čo nepodarilo splniť, čo budem učiť zajtra, pripravujem si pomôcky, kontrolujem práce detí, rozmýšľam...Najprv však prichádza na rad administratíva. Trieda je prázdna a ja píšem v tichu aj keď mi ešte v ušiach  doznieva detská vrava...

-          Pani učiteľka

 Už mi asi haraší, aj keď deti odišli, stále počujem ich hlasy... myslím si a píšem prebrané učivo do triednej knihy.

-          Pani učiteľka...

Zodvihnem hlavu. Nie, neharaší...predo mnou stojí moja najšikovnejšia žiačka- prváčka  Elenka.

 Už v škôlke vedela čítať a preto ona namiesto učiteliek čítavala deťom rozprávočky pred poobedňajším spánkom. V škole ma  prekvapila tým, že na matematike jej nerobilo problém počítať so zápornými číslami. Vždy, keď sme mali  v šlabikári nejaké pre deti neznáme slovo ,Elenka ho vedela vysvetliť. Mala množstvo informácií o vesmíre, poznala planéty, fascinovali ju čierne diery a mala z nich strach...Také malé dieťa a taký veľký strach z vecí, ktoré si my dospelí ani neuvedomujeme... Toľko sa toho premlelo v hlavičke, vždy mala toľko všetečných otázok, na ktoré nie vždy nachádzala odpovede. Denne som jej pripravovala pracovné listy z matematiky a slovenčiny navyše, keďže šlabikár by bol  pre ňu obrázková kniha, ktorú si prečítala za týždeň.

-              Prosím, Elenka, čo sa stalo?

-              Pani učiteľka, môžem sa vás niečo opýtať?

-              Samozrejme, Elenka. Čo by si chcela vedieť?

-              Prečo ma nevyvolávate, keď sa hlásim vždy prvá? Stále vyvoláte niekoho iného, mňa až nakoniec.  Ja sa už nebudem hlásiť.

Zaskočila ma jej reakcia aj rozhodnosť, s akou mi to oznámila. Mala pravdu. Chcela som aby sa pri vyslovení mojej otázky zodvihlo čo najviac ručičiek. Aby sa čo najviac detí zapojilo do rozmýšľania a hľadania odpovedí. Aj tí, ktorým to šlo ťažko. Skutočne. Stávalo sa, že som ešte ani nedopovedala otázku a jej prstíky sa už ako motýlik trepotali nad hlavami ostatných. Nemohla som stále vyvolávať iba ju. Tí pomalší by nemali pri nej žiadnu šancu. Náš rozhovor ešte dlhú chvíľu pokračoval. Snažila som sa  to Elenke vysvetliť a zároveň som jej sľúbila, že si ju budem všímať viac, budem sa jej venovať aj po vyučovaní, keď to bude chcieť. Upokojila sa a odišla.

                Ja so si však uvedomila zásadnú vec.

Je to výnimočné, inteligentné, nadané, premýšľajúce dieťa, ktoré potrebuje a očakáva odo mňa -svojej učiteľky oveľa viac .Viac informácií, viac nových podnetov, viac pozornosti. Rada by som, ale ako, keď v triede mám 25 žiakov, z ktorých to štyrom ide výborne, šestnástim ako tak a štyria sú úplne slabí. Majú problémy s komunikáciou, čítaním i písaním? O počítaní ani nehovorím.

Tým sa predsa musím venovať viac aby dobehli ostatných. A Elenka? Tá je šikovná, tá to  hravo zvládne aj bez mojej mimoriadnej pomoci....

                Začala som sa Elenke venovať viac, aj v čase po vyučovaní, študovať dostupnú literatúru o deťoch s intelektovým nadaním. Dospela som k jednoznačnému názoru, že by bolo lepšie, keby chodila do špeciálnej triedy pre intelektovo nadané deti, kde by bola akceptovaná jej odlišnosť. Tam by mohla napredovať  primeraným tempom a zažívať radosť z objavovania nových skutočností, rozvíjať svoju tvorivosť, schopnosť argumentovať, komunikovať.

                Deti ako Elenka, tak ako deti s poruchami učenia, majú špeciálne vzdelávacie potreby. Potrebu sa stretávať  a konfrontovať s rovesníkmi, ktorí majú podobné záujmy a tempo práce. Chcú sa v škole učiť niečo nové, nie opakovať dookola to, čo je pre ne samozrejmé, ale ostatní to ešte nechápu.

                Nadaní ľudia sú budúcnosťou každej spoločnosti, ktorá chce napredovať. Preto by sa mala zo strany nás všetkých venovať intelektovo nadaným deťom oveľa väčšia pozornosť. Nehovorím iba školstva, hovorím o nás všetkých preto, lebo sa často stáva, že na takéto deti sa pozeráme „cez prsty“. Okolie  často odsudzuje ich rodičov, ktorí požiadajú o zaradenie ich dieťaťa do špeciálnej triedy, že sú namyslení, preceňujú svoje ratolesti, len aby sa mohli “ukazovať“. Iste, nájdu sa aj takí, ale na to tu máme odborníkov z CPPPaP aby rozhodli. Každopádne by sme mali každému dieťaťu -tomu, ktoré má z nejakého dôvodu problémy s učením, aj tomu, ktoré má oveľa vyššie kognitívne schopnosti - poskytnúť možnosť vzdelávať sa podľa jeho potrieb.

                Je úžasné, že sú školy, kde riaditelia napriek mnohým problémom a finančnej náročnosti vedeli vytvoriť a udržať špeciálne triedy pre takéto deti.  Že sú pedagógovia, ktorí sa im s láskou  venujú. Lenže aj tí by potrebovali väčšiu pozornosť a pomoc zo strany „vyšších inštancií“. Chýbajú  im alternatívne  učebnice, pracovné zošity s rozširujúcim učivom, tvorivými úlohami,  metodické materiály, možno aj možnosť stretávať sa a vymieňať si navzájom skúsenosti a poznatky z tejto náročnej  práce. Záleží od ich tvorivosti, prístupu, obetavosti. Internet, knižnice, kníhkupectvá, im poskytuje množstvo informácií a materiálov, ale tie musia spracovávať a upravovať na svoje podmienky, čo im zaberá množstvo času a energie, ktorú by mohli venovať priamej práci s deťmi.

                Deklarácia práv dieťaťa z roku 1959 hovorí :“ Každé dieťa má právo na vzdelanie“. Aj to  s intelektovým nadaním. Nenechávajme ich teda ako „samorasty“, pomáhajme a učme ich tak, aby napredovali.  Myslím si, že práve v rozvoji potenciálu týchto detí  je  ukrytá nádej, že tento svet bude kráčať  pozitívnym smerom.

Pretože „ Investície do vzdelávania prinášajú najvyššie úroky.“ ( Benjamin Franklin)

Mgr. Mária Peláková