Poruchy učenia
Pervazívne poruchy
Aspergerov syndróm a autizmus
Historicky zaužívaný názov „autizmus“ bol odvodený od slova „autos“, čo v gréčtine znamená „sám“. Osamelosť v dôsledku uzatvorenia sa do svojho sveta bola v minulosti, a je i doposiaľ, opodstatnene považovaná za najčastejší a najcharakteristickejší prejav autizmu. Do autistického spektra sa zaraďuje i Aspergerov syndróm (ďalej len AS), niekedy nazývaný aj syndróm „čudákov“. Oficiálne sa diagnózy spadajúce do autistického spektra (autistického kontinua) považujú za pervazívnu („všetko zasahujúcu“) vývinovú poruchu. Diagnostika autizmu vychádza z takzvanej autistickej triády.
Základné charakteristiky porúch autistického spektra sú podľa MKCH - 10 z roku 1993 nasledovné:
-narušená sociálna interakcia
-narušená spoločenská komunikácia
-porucha predstavivosti a stereotypne sa opakujúca činnosť, hra a záujmy.
Aspergerov syndróm (AS) ako samostatná kategória v rámci autistického spektra bol do klasifikácie amerického diagnostického manuálu (DSM-IV) zavedený v roku 1994. Od autizmu, spolu s ktorým zatiaľ patrí do autistického spektra (sem patria aj ďalšie diagnózy, napr. Rettov syndróm, Williamsov syndróm) sa AS líši predovšetkým tým, že u detí s AS väčšinou nebýva oneskorený vývin reči. Reč sa vyvíja spontánne, hoci niektoré deti s AS niekedy používajú neprirodzený tón reči, či svojské frázy. V súčasnej diagnostike sa doposiaľ zohľadňuje skutočnosť, že v prípade AS by IQ malo byť aspoň v norme. Aj deti s AS môžu byť funkčné v rôznej miere, čo závisí od viacerých faktorov (napríklad aj od povahy dieťaťa), medzi iným však najmä od rozsahu optimálneho prístupu k dieťaťu s AS doma i v škole, čím sa rozumie prístup zohľadňujúci jeho aktuálne schopnosti, potreby a možnosti.
Vysokofunkčný autizmus (HFA, z angl. High Function Autism) sa ako termín pôvodne začal používať na označenie autistických jedincov, ktorí sa predsa len naučili neskôr hovoriť (hoci s oneskorením) a vykazovali istú mieru samostatnosti. V súčasnosti HFA predstavuje autizmus kombinovaný s rozsiahlejšími kognitívnymi schopnosťami, ktoré môžu niekedy byť až vysoko nadpriemerné. Medzi vysokofunkčným autizmom a Aspergerovým syndrómom je v populácii autistického spektra plynulý prechod, existuje teda množstvo hraničných, či prechodných prípadov. HFA je vlastne dvojnásobná osamelosť: jednak z dôvodu absencie sociálnej intuície a navyše pre extrémne nízku mieru „vedomia“. Medzi rozmanité dôsledky tejto skutočnosti patrí predovšetkým oneskorený a nie spontánny nástup reči, či oneskorené uvedomovanie si seba samého („ja“). Práve toto (príčiny a dôsledky „slabšieho“ či zriedkavého „vedomia“) odlišuje HFA od AS. Napriek tomu, obraz dobre vedeného dieťaťa s HFA môže byť v školskom veku lepší ako obraz dieťaťa s AS, ku ktorému sa nepristupuje s porozumením jeho špecifík.
Niekedy sa používa i slovné spojenie „autistické rysy“, a to najmä v prípadoch podozrenia na diagnózu autistického spektra, alebo ak jedinec nejaví všetky charakteristiky autispektra (často v prípadoch hraničiacich s neurotypickou (neautistickou) populáciou), resp. v prípadoch, kedy vysokofunkční jedinci s vyššími kognitívnymi schopnosťami dokázali nevýhody (v ich prípade „ľahšieho“) autizmu nahradiť učením.
Slovné spojenie „širší autistický fenotyp“ sa používa v súvislosti s popísaním časti populácie tesne za hranicou pre autistické spektrum. Ide teda o akýsi prechod medzi autistickou a väčšinovou populáciou.
Jedinou spoločnou črtou všetkých diagnóz autistického spektra je deficit sociálnej intuície a empatie, ktorý sa prejavuje vo všetkých troch vyššie spomenutých základných charakteristikách autistického spektra. V prípade AS to (narozdiel od autizmu, HFA, atypického autizmu a iných diagnóz spektra) zároveň predstavuje jeho jedinú charakteristiku.
Aspergerov syndróm, autizmus a intelektové nadanie
Ešte pred pätnástimi rokmi sa autizmus považoval za poruchu, ktorá je kombinovaná s rôznou mierou kognitívneho postihnutia a vo vyše 50% s mentálnou retardáciou (IQ menej ako 70). Postupným prehlbovaním poznania o podstate autizmu a zlepšovaním diagnostických prístupov začalo postupne „pribúdať“ jedincov s čoraz vyššími kognitívnymi schopnosťami. Práve táto skutočnosť vyvolala kontroverzie ohľadom špecifikovania odlišností nízkofunkčného autizmu, vysokofunkčného autizmu a Aspergerovho syndrómu.
V súčasnosti je známe, že autizmus sa vyskytuje v celom spektre hodnôt IQ a posledné roky sa prostredníctvom diagnostiky čoraz viac zvyšuje percentuálne zastúpenie jedincov autistického spektra práve s priemerným a vyšším IQ (hlavne Aspergerov syndróm), zlepšuje sa naša schopnosť zhodnotiť (často nadpriemernú) neverbálnu inteligenciu detí s obmedzenými verbálnymi schopnosťami a absentujúcou sociálnou motiváciou (hlavne vysokofunkční autisti), pričom zároveň pribúdajú odborné poznatky o špecifikách a odlišnostiach myslenia jedincov autistického spektra.
Niektoré IQ testy, či ich subtesty, robia ľudia s autizmom či AS horšie ako neurotypická populácia a iné zase lepšie, z čoho pramenia pochybnosti o miere výpovednosti štandardných IQ testov o schopnostiach detí autistického spektra (predovšetkým detí s HFA). Pribúdajú úvahy odborníkov o posudzovaní miery autistických rysov u mnohých významných vedcov z minulosti i súčasnosti.
Vysoko špecializované záujmy sú charakteristickým prejavom nadaných detí, ktorý zdieľajú s deťmi autistického spektra. Podobne sa môže navonok javiť i častá sociálna izolovanosť nadaných detí a sociálna neobratnosť detí autistického spektra. Analogicky nezávislosť od rovesníkov v prípade nadaných detí a nešikovnosť v kontakte s rovesníkmi, či menšia potreba tohto kontaktu u detí s AS či HFA. Príčiny sú samozrejme väčšinou odlišné.
Autistické spektrum ako kognitívna odlišnosť
Autizmus je iné myslenie, vnímanie a cítenie. Známa autistka Temple Grandin vo svojej knihe Thinking in pictures ukazuje svoje odlišné myslenie ako myslenie v obrazoch. Skutočnosť, že myslenie v obrazoch je zrejme u jedincov autistického spektra minimálne väčšinové potvrdzuje i fakt, že odborníci pracujúci s autistami používajú na rozvoj komunikácie práve obrázkové pomôcky. Ďalšia známa autistka Donna Williams, autorka knihy Nobody nowhere (kde píše aj o svojom vnímaní okolitého sveta v detstve) polemizuje s Temple Grandin a tvrdí, že u ľudí autistického spektra sú i iné spôsoby myslenia než obrazové. Uvádza myslenie vo zvukoch (hudba), či kinestetické ( myslenie pohybom, dotykom), ale i prevažne verbálne, typické pre neurotypickú väčšinu ako aj pre mnohých jedincov s AS.
Na obrazové myslenie autistov poukazuje i nedávne zistenie , že autisti majú aktivovanú oblasť mozgu spojenú s vizuálnou predstavivosťou pri vetách s vysokou vizuálnou predstaviteľnosťou ako aj pri vetách s ťažko zobraziteľným obsahom. Neurotypickí (nie autistickí) jedinci mali aktivovanú oblasť vizuálnej predstavivosti iba pri vetách s vysokou zobraziteľnosťou.
Vzhľadom na známu zmyslovú hypersenzitivitu rôzneho druhu a v rôznych kombináciach u rôznych autistov, je potrebné považovať rôzne spôsoby myslenia (aj v dôsledku odlišného zmyslového vnímania) minimálne za hodné úvahy. A to napriek tomu, že si ich nevieme predstaviť.
Autistickým jedincom ich odlišnosti prinášajú nielen rozsiahle ťažkosti, ale i výhody (viď. profesionálna kariéra Temple Grandin). Schopnosť vidieť svet, ktorý zdieľame, inak ako my. A to im dáva možnosť uvidieť to, čo si nemáme ako všimnúť my – neurotypická väčšina. Výskumy Laurent Mottron dokonca naznačujú, že v prípade jedincov autistického spektra môže v istom zmysle ísť o iný typ inteligencie. Argumentáciu smerom k vnímaniu autizmu ako odlišného myslenia a vnímania obohatil Simon Baron-Cohen, ktorý tvrdí, že deti s HFA či AS sú skôr intuitívni fyzici, na rozdiel od väčšinovej populácie, ktorá predstavuje intuitívnych psychológov. V článku s názvom „Is Asperger´s syndrome/High-Functioning Autism necessarily a disability?“ („Je Aspergerov syndróm/vysokofunkčný autizmus nevyhnutne poruchou?“ z roku 2000 napísal zoznam 12 bodov opodstatňujúcich pochybovať, či v prípade ľudí s HFA či AS ide vždy o poruchu:
1 Dieťa trávi viac času skúmaním objektov a fyzikálnych systémov ako skúmaním ľudí.
2.Dieťa komunikuje menej ako iné deti.
3.Dieťa má tendenciu sledovať vlastné presvedčenia a túžby, než by sa orientovalo podľa alebo bolo ovplyvnené „inými“ túžbami a presvedčeniami.
4.Dieťa prejavuje relatívne slabý záujem o zapojenie sa do nejakej sociálnej skupiny, či o to, čo vôbec sociálna skupina robí.
5.Dieťa má silné, trvácne záujmy.
6.Dieťa je veľmi presné vo vnímaní detailov.
7.Dieťa si všíma a spomína na veci (a javy), ktoré iným ľuďom unikajú.
8.Pohľad dieťaťa na to, čo je v danej situácii relevantné a dôležité, sa nemusí stotožňovať s pohľadom ostatných ľudí.
9.Dieťa môže byť fascinované „vzormi“, či už ide o podnety vizuálne (tvary), numerické (cestovné poriadky, dátumy), alfanumerické (ŠPZ áut) alebo ide o zoznamy (áut, piesní a pod.).
10.Dieťa môže byť fascinované systémami, a to v ich jednoduchšej alternatíve (vypínač svetla, vodovodný kohútik), trochu zložitejšej (fronty počasia), alebo abstraktnej (matematika).
11.Dieťa môže byť silno ťahané ku kategorizácii objektov (vrchnáky od fliaš), alebo ku kategorizácii informácií (druhy látky, druhy kameňov, druhy zvierat, či molekúl).
12.Dieťa rozhodne preferuje skúsenosti, ktoré sú pod jeho kontrolou oproti nepredvídaným okolnostiam.
Vo vedeckom poznávaní, informatike či v technike predstavujú tieto charakteristiky nesmiernu výhodu oproti neurotypickej populácii. Aby však nadané deti s HFA či AS mohli prejaviť svoje danosti, potrebujú naše pochopenie a našu pomoc. Odlišnosť myslenia detí s HFA či AS skrýva potenciál nesmierne nás obohatiť. Autista sám svoj potenciál sotva prejaví. Autista, často vnímaný ako čudák a samotár, nevyhnutne potrebuje naše pochopenie podstaty jeho odlišnosti, špeciálny prístup a paradoxne vzťah s nami, aby mohol ukázať, čo v ňom je, lebo sám to ukázať väčšinou nevie. Práve takto a iba takto môžeme byť vzájomne jeden pre druhého prínosom.